V stredu 4.8.2010 o 17:30 opúšťame Bratislavu v expedičnom vozidle naloženom raftom, pádlami a ďalším vodáckym materiálom v zložení : Andrej – vedúci zájazdu, Ivan – človek znalý miestnych pomerov v Bosne, Marian – šikovný rafter z Torpéda, Tomáš – kajakár a rozhodca Zväzu kanoistiky na divokej vode a ja – kajakár, šofér a absolvent kurzu prvej pomoci. Presúvame sa cez Rakúsko, v Slovinsku opúšťame zlatý „Schengen“ a vstupujeme do Chorvátska. Krátke zdržanie na hranici, sklamanie hraničnej stráže, že u nás nenašla žiadne produkty zo sušeného konope a pokračujeme do mesta Banja Luka v Bosne i Hercegovine. O 0:55 nasledujúceho dňa už ležíme v posteliach motela Nana.
V to isté ráno vyrážame do mestečka Jajce. Cestou prezeráme rieku Vrbas, sústavu vodných diel a prepážku na strednej vodnej nádrži, ktorá zachytáva stotisíce PET fliaš a ďalšieho plávajúceho odpadu. Mestečko Jajce je veľmi pekné, milí ľudia, pamätihodnosti… , žije kľudným životom, ale niektoré vypálené domy, deravé zvodidlá od kovových črepín a malé krátery v chodníkoch prezrádzajú, že tomu pred pár rokmi bolo aj ináč. Zlá predstava, že tu vybuchovali granáty a po uliciach sa len tak chodiť nedalo.
Cestou späť zastavujeme na začiatku šprintovej raftovej trate z MS 2009, ktoré sa tu uskutočnili a prvá jazda ide až po miestne turistické stredisko postavené pri rovnakej príležitosti. Potom sa striedame a nasleduje druhá jazda. Vodný stav je vynikajúci, aj úseky kde nie sú pereje , prechádzame veľmi rýchlo. Z elektrárne vypúšťajú vodu. Popri úseku ide štátna cesta. Kaňony so skalnými stenami zvažujúcimi sa až do vody sa striedajú so širšími údoliami. Voda je čistá, studená, no chemický rozbor by asi nedopadol najlepšie. Tuhé nečistoty však zachytí elektráreň.
Nasledujúci deň (piatok) ideme opäť do mestečka Jajce a plavbu začíname kúsok nad mostom neďaleko tunala Jajce II. Rieka má charakter horskej rieky s kameňmi v koryte, prúd je rýchly, vody dostatok. Míňame prítok riečky Pliva s vysokým vodopádom a opúšťame Jajce. Veľmi zle na nás pôsobí veľké množstvo odpadu pozachytávaného na stromoch, nahádzaného na brehoch a plávajúceho vo vraťákoch. Stretávame miestnych chlapcov ako chytajú ryby – ale ja si predstavujem že jediné čo tu môžu chytiť sú použité detské plienky, alebo igelitky. Kúsok za mestom nás náhle prekvapí most cez rieku. Problém je že ten most je odstrelený a blokuje koryto. Prenášame v ľavo a pokračujeme ďalej. Prúd pomaly zoslabne a rieka vstupuje do krásneho kaňonu. Po ľavej strane je výpusť zo skalnej vodnej elektrárne. Plavbu končíme pri vojenskom provizórnom moste. (Pôvodný most bol cez vojnu samozrejme zničený). Striedame sa a jazdu opakujeme. Cestou do Banja Luky ešte splavujeme slalomový úsek a za úplnej tmy končíme v turistickom stredisku.
V sobotu ráno opúšťame motel Nana a mierime serpentínami cez vrchy a náhorné plošiny na Bihač, lepšie povedané na rieku Una a známe vodopády Štrbačky buk. Naloďuleme sa pri dedinke Orašac. Na brehu tejto kryštáľovo čistej rieky nás víta prázdna PET fľaša od Kofoly, plechovky od Staropramena a vo vode pláva vrece s odpadkami a v ňom obal s nápisom „Alpská šunka“. Ľudia sú svine, zničia všetko pekné.
Plavba začína kľudnou vodou s dvoma prirodzeným stupňami . Prichádzame k vodopádu Štrbački buk. Raft prenášame a pokračujeme perejnatým úsekom rieky, ktorá sa tu zarezáva do kaňonu a kde – tu ju lemuje odstavená železničná trať spájajúca dnes už nie len dva brehy, ale dva štáty. Údolie sa pomaly otvorí, voda zastane – hovorí sa tomu olej…. zopár prírodných skokov a uťahaní končíme v „dizajn private“ u Nerona v Lohove. Večer navštívime mestečko Bihač, pochutnáme si na miestnych špecialitách, zhodnotíme miestne mačky a padáme do postelí.
Posldný deň výpravy sme mali pôvodne obdivovať opálené jadranky v stredisku Senj a máčať si nohy v mori, no aby sa každému ušlo z Uny, tak v inej zostave splavujeme Unu, tento krát rovno od vodopádu Štrbački buk. Za pomoci navigácie miestnych gajdov chalani skáču aj štvormetrový vodopád s perfektným dopadom (klobúk dolu parťáci). Ja medzi tým mierim k jaskyni s názvom „bezodná jama“ po sedem kilometrovej štrkovej ceste do hôr – do neznáma. Nakoniec ju aj nachádzam, ale asi som prvý turista a tento krasový útvar ešte nie je pripravený pre turistov – tak aspoň to zdokumentujem fotoaparátom. Na preskúmanie tejto priepasti by som potreboval speleoalpinistickú výbavu, ktorá odpočíva doma a samozrejme aj nejakého parťáka. Takže sa otáčam a idem čakať rafterov. V miestnom minimarkete minieme zvyšné konvertibilné marky, dávame si poslednú večeru a smer Bratislava.
No a v pondelok o tretej hodine a pätnástej minúte prekračujeme štátnu hranicu SR. Okrem dvoch kameňov do jazierka z dvoch pekných riek si prinášame krásne zážitky. Opäť sme spoznali kus zeme, kultúry, opäť sme skúsili nové vody. Zničený zaspávam, pred očami mám nekonečnú diaľnicu, hučiaci Štrbački buk, krátery po granátoch, mešity, kryštáľovú vodu… Snáď sa podarí dať do kopy takúto dobrú partiu a opäť niekde vyraziť za vodou.