Keď si dáte do Google prekladača preložiť z taliančiny do slovenčiny slovo Fella, znamená to chlapík. Znamená to však názov jednej talianskej rieky a znamená to aj jeden pekný deň na vode.
Neraz som šiel do Talianska a neraz som videl tú krásnu vodu z diaľnice. A tiež neraz ma neodolateľne priťahovalo zajazdiť si na nej. Je to spomínaná rieka Fella, ktorá tečie rovnomenným údolím, rozdeľujúcim Julské Alpy a Karnské Alpy. Talianske mestečko Tarvisio je akýmsi rozdeľujúcim bodom, odkiaľ voda tečie smerom na rakúsku stranu – do Dunaja a na taliansku stranu – do Jadranu. Údolím vedie známa talianska diaľnica – Alpe – Adria niekoľko krát križujúca rieku vysokými mostmi a opäť miznúca v dlhých tuneloch.
Po oslovení viacero kamarátov a kamarátok a ich zápornými odpoveďami na otázku či sa pridajú, ale aj po trochu posmeškárskom úsmeve na tvári jedného „ostrieľaného“ pádlera s komentárom: „To je o ničom“ , nakoniec padne rozhodnutie vydať sa na túto rieku predposledný augustový víkend. Hľadám všetky dostupné informácie a skladám ortofotomapu z Google maps, no nie je toho veľa čo mám, takže to uvidím na mieste, ktorý úsek pôjdem.
Je piatok 21.8., slnečné počasie a my okolo obeda zchádzame z diaľnice a pri mestečku Malborghetto – uvádzaného v sprievodcovi ako nástupné miesto prvého úseku s obtiažnosťou WW1-2. Konštatujem že nie je dostatok vody na plavbu a tak ideme ďalej. Cesta ide takmer v celej dĺžke popri rieke, takže sa dá ľahko pozerať koľko je vody, prechádzame cez mesto Pontebba, označované ako koniec prvého úseku a začiatok druhého s obtiažnosťou až WW 4. Rieka sa tu zarezáva do kaňonu, cesta ide po estakáde v svahu nad riekou.
Koryto je tvorené skalným masívom a veľkými kameňmi, často bez vraťákov a možnosti zastavenia. Prejazdnosť by tu bola problematická len v miestach križovania rieky s dialničným nadjazdom, keďže z výstavby ostali v koryte betónové prefabrikáty a armovacie železo, na čo upozorňujú aj v sprievodcovi. Nakoľko som sám a prípadná pomoc z brehu nie je možná – netrúfam si tento úsek splaviť. Je to najťažší úsek rieky, ale aj najkrajší. Ideme teda kúsok ďalej do mestečka Dogna. Tu sa má postupne končiť náročnosť WW4 a ďalej to má byť pekná WW1. Pod mostom v centre mestečka zisťujem, že vody je vďaka niekoľkým prítokom dostatok a nachádzame aj dobré miesto na nastupovanie. Takže idem na to.
Rieka sa kľukatí, voda je príjemne chladivá, presýtená rozpusteným vápencom – pádlo v rukách úplne vŕzga, kamene žiarivo biele. Spád je tu ešte pomerne veľký a treba rýchlo reagovať – kľučkovať medzi balvanmi. Je to zvláštny pocit – idete niekde kde ste ešte nikdy neboli a neviete čo vás tam čaká, za ktorým kameňom a za ktorou zákrutou čo číha a okolo vás nič – len tie majestátne obrovské hory, pereje, vlnky, valčeky, vodopády padajúce do rieky… Zatiaľ postupujem dobre, plavbu si vychutnávam, zachytávam sa vo vraťákoch a robím prejazdy. Trochu problém mi urobí až miesto, kde voda z časti tečie cez akúsi betónovú ľavicu – pozostatok výstavby diaľnice a z časti svojim korytom, pričom sa tvorí šikmý valec. Na okraji betónu spozorujem armovacie železo. Väčšina vody sa valí cez tento betón. Snažím sa o dobrý nájazd do valca, trochu sa točím chrbtom k smeru jazdy, ale zopár záberov a opäť sa dostávam do správnej polohy. Prechádzam cez mestečko Chiusaforte, posledné náročnejšie úseky a ďalej už len spomínaná WW1, údolie sa začína otvárať, rieka tu meandruje. V diaľke pred sebou spozorujem raft. Obdivujem prírodnú scenériu a úmyselne vyhľadávam najväčšie vlny. Míňam opaľujúce sa, spiace, polonahé talianky, ktoré nepreberie ani ich štekajúci psík, čo im asi robí bodyguarda. Pri prvej hati medzi mestami Villanova a Roveredo a jej nutnej prenáške dobieham skupinky komerčných rafterov. Trochu podebatujeme. Samozrejme po slovensky – sú to ľudia z AAC od Jožka Černého a medzi nimi aj známa slovenská rafterka z Mistralu. Nasadám a pokračujem ďalej. Údolím občas zafúka silný závan horúceho vzduchu a ja sa chladím vo vlnách Felly. Rieka tu pripomína Belú – v úseku od ženijného mostu po Liptovský Hrádok. Plavba je veľmi príjemná, treba ale hľadať zjazdné koryto, tam kde sa voda rozlieva. Mne sa to zatiaľ darí. Nasleduje druhá prenáška pod mostom v meste Moggio di Sopra (asi po 1:45 hod plavby) so stupňom vysokým približne tri metre.
Pod ním je stavenisko nového mosta cez rieku. Koryto je asi na sto metrovom úseku upravené – všetká voda sústredená do stredu. Vytvárajú sa tu pekné vlnky – plavba je ale bezpečná – žiadne betóny, ani železo. Kývam bagristovi, čo tu pracuje, on mi trúbi a ja pádlujem ďalej. Údolie sa stále rozširuje, rieka vytvára viac a viac riečisk, a priberá k sebe niekoľko potokov a menších riečok. Za vyššej vody by sa tu perfektne trénovalo aj na zjazdovke. Po vyše dvoch hodinách končím plavbu pod železničným mostom pri štrkovni – je tu dobrý prístup až k vode autom. Niekoľko metrov nižšie sa moja Fella vlieva do rieky Tagliamento. Tak snáď niekedy opäť a snáď aj vo väčšej zostave. Ten kto nevyhľadáva ťažkú vodu a komerciu si tu určite príde na svoje.
Na druhý deň robíme výstup na jeden z vrcholov talianskej časti Julských Álp – Cima Del Cacciatore s výškou 2071m.n.m. a výhľadom na protiľahlé Karnské Alpy.
V nedeľu sa zase presúvame do Cortiny d´Ampezzo – srdca Dolomitov.
Lanovkou sa vyvezieme na vrchol s názvom Faloria, nasleduje kátky výstup na vyhliadku a nevieme sa nasýtiť rozprávkovej scenérie ktorú nám tu príroda vytvorila. Okolité vrchy sa dajú takmer objať. Sem určite musíme ísť – a už si predstavujem ako s mojimi spolulezcami a možno aj spolulezkyňami zdolávame ferraty a dobíjame vrcholce hôr.
Ešte zastávka pri kempe Alla Baita neďaleko jazera Missurina – naším východiskovým bodom na výstupy do hôr z pred pätnástich rokov. No a potom už iba cesta do Bratislavy. Krásny víkend.