Pôvodne som nemal v úmysle opäť okrádať o čas návštevníkov tejto webovej stránky pri čítaní mojich zbytočne zdĺhavých príspevkov, ale včera som stretol predsedu klubu a pýtal sa na zážitky z vraj zaujímavej expedície. Takže píšem niekoľko viet i keď pravdu povediac radšej by som čítal a počúval zážitky z tej jeho expedície.
O tejto riečke pretekajúcej cez spolkovú krajinu Štajersko netreba asi veľa písať. Denne ju splaví niekoľko desiatok lodí a teda v celovodáckom meradle náš splav nie je ničím výnimočný. No pre piatich z nášho sedemčlenného expedičného tímu to bol prvosplav.
23. augusta vyrazili z Bratislavy cez hraničný prechod Kitsee dve vozidlá naložené kajakmi a jedným kánoe.
Asi po tri a pol hodinách jazdy sme zaparkovali v kempe vo vodáckom centre Wildalpen. Pohľad na oblohu sľuboval dážď a tak sme najskôr rozbalili stany a „ubytovali sa“. Absolvovali sme krátku prehliadku rieky za kempom. Keď som videl ten opisovaný zlovestný valec na vlastné oči, bol mi jasné že vo vraťáku nad ním zastavím a prenesiem to. Nemá zmysel sa namočiť na začiatku. Voda má asi niečo okolo desiatich stupňov, čo by si niektorí členovia predstavovali ináč. Ale pripomeňme si, že je to luxus oproti podmienkam, ktoré mala prvá čekoslovenská kanoistická expedícia v Himalájach. Auto sme zaviezli do cieľa a hurá na vodu. Anina na Eskimo kajaku, Tomáš na svojej láske zubatej rybičke, ja s Tomom na Prijonkách Hurricane a Athlete, Tomovi rodičia Gusto s Vierkou a sestrou Zuzkou na Barake od Gumotexu. Prvé válčeky zvládam, chystám sa zastaviť nad tým veľkým válcom, ale hops, podceňujem rýchlosť prúdu a viem že už nemám inú možnosť, ako ho prejsť čiže ho určite pôjdem. Robím nájazd, vletím dolu, dostávam preplach nosných dutín, pohotovo zaberiem pádlom do spenenej vody a …. som z toho vonku, to je radosti. Tomáš eskymuje, Baraka sa prevracia, Anina mi hovorí že to s nimi asi nebude dobré, ja hovorím, že bude. A aj bolo. Postupne ideme ďalej, perejky, válčeky, zákruty, cesta /voda/ pomaly ubieha. Okolo krásna krajina, nad nami dažďové mraky, popŕcha. Posádka Baraky je už trochu premrznutá, my o dušu pádlujeme, bojujeme s týmto nespútaným živlom. Prichádzame na miesto kde sa rieka v pravotočivej zákrute zvažuje a vytvára kaskádu s niekoľkými kameňmi ktoré treba šikovne obísť. Je tu plno ďalších vodákov na Orinocách a záchranári na kajakoch. Ja to teda prenášam do dvoch tretín úseku, ostatní idú dolu bez obáv. tento úsek pracovne nazývame „Soča“. Zdolávame aj kaňon a po troch hodinách vystupujeme neďaleko miesta kde sa hladina vzdúva, ako predzvesť blížiacej sa vodnej elektrárne. Havlíkovci to zvládli na jednotku. Tomo na jednotku s dvoma hviezdičkami – akoby sa na tej vode narodil. Anina a Tmáš – tak pre nich to bola síce hračka, ale tiež si zamakali. Po príchode do kempu a krátkom posedení pri výbornom guláši á la Salza z kuchyne Vierky Havlíkovej padáme do spacákov. V noci okrem tajuplného šumenia obávaného válca pod kempom klopotal na stany len dážď. Celú noc som mal tú vodu pred očami a znova a znova to v mysli prežíval.
Ráno sa oblaky začali trhať a do údolia začali prenikať prvé slnečné lúče. My sme sa naraňajkovali, pobalili a pri sútoku Salzi z menšou riečkou nalodili. Dnes len kajakári, osádka kánoe nám bude robiť podporný tím z brehu. Tomáš berie fotoaparát do svojho nepremokavého vrecka, ako súčasť ruksakovesty – tak som ju nazval. Prichádzame k „Soči“ schádzam ju bez jediného problému. Prehnané a neopodstatnené strašenie vodákov záchranárov z Maďarska vo mne včera vyvolalo zbytočný strach. Tento úsek je v porovnaní s inými jednoduchý. Kolegovia to schádzajú ešte dva krát, ja radšej robím prejazdy cez prúd. Tomáš nás cestou viac krát fotografuje, pričom niekoľkokrát riskuje nielen namočenie mobilu, ale tým aj stratu nafoteného materiálu. Kaňon si vychutnávame obzvlášť. Je to azda najkrajší úsek rieky. Za dlhé tisícročia tu voda vymlela do zlepencového masívu úzke a hlboké koryto s množstvom jaskyniek a previsov. Za vyčnievajúcimi skalami a osamelými kameňmi sa tvoria silné vraťáky – miesta kde voda tečie proti smeru toku – vracia sa späť. Dostať sa tam, tak na to treba dostatok sily a trochu šikovnosti. Záberom od špice nasmerujete loď, pádlo zasadíte do vraťáku kde vytvorí pevný bod okolo ktorého sa otočíte s loďou pri dodržaní náklonu a ste tam. Výjazd je podobný – zavesíte sa do prúdu a ten vás doslova vytrhe von. Celú trasu sa takto zachytávame vo vraťákoch, hráme sa vo válcoch, vlnách, užívame si to, ako sa len dá. Začínam tú vodu využívať a trochu viacej jej rozumieť. Slnečné lúče naplno ukazujú svoju silu a hladina sa trbliece. Ale nič netrvá večne a my síce unavení, ale plní pozitívnej energie vynášame kajaky k autám. Zbohom krásna rieka, zbohom alpy niekedy opäť „navidenou“.
A aká vlastne je tá Salza? Trochu ako Dunajec, trochu ako Váh, trochu ako Belá? Má niečo podobné, ale je pri tom úplne iná, je to úplne iná voda akú som kedy jazdil. Chcel by som aby mi takáto rieka tiekla za domom…