O pretekoch, ktoré sa posledný marcový víkend uskutočnili na Kysuci, sa už popísalo veľa. V tomto článočku sa nedá nájsť športové ohodnotenie pretekárov, nečakajte ani chronologický a stručný popis udalostí. To, čo môžete čakať je jediné. Subjektívny pohľad jednej z účastníčok, ktorá sa akcie tohto typu zúčastnila prvýkrát.
Začalo to pár dní pred pretekmi. Pocit neznámeho, očakávanie, zvláštne chvenie v žalúdku. Evina s Braňom ubezpečujúci, že to zvládneme. Určite to zvládneme? Pokúpeme sa, prežijeme, poučíme sa. Áno, zvládneme. A tak sme naložili lode, nasadli do mikrobusu a vydali sa v ústrety novým zážitkom…
Prvýkrát, keď som videla Kysucu ako „vodáčka”, tak som si hovorila, že tá rieka je moc kamenistá na to, aby ju niekto mohol jazdiť. Zjavne je v nej na jar oveľa viac vody. Preto sme si ju v sobotu zišli hneď štyri krát, z toho dvakrát súťažne. A v nedeľu „iba“ tri razy. Nebudem sa tváriť ako hrdinka a rovno napíšem, že nemať tam Braňa a Evu ako svetlé body na obzore alebo hneď tesne vedľa, tak ma do tej vody len tak hocikto nedostane. A to si myslím, že sa nezľaknem hocičoho.
Pri prvej jazde som sa držala pádla ako jedinej istoty na celom svete. Čakali sme na seba navzájom za každou vlnkou ako kačičky. Náročnejšie úseky striedali pohodové úseky. Čo nevidieť prišiel posledný jazyk, kde Erika dala taký náklon ako nikdy predtým (môj prvý skoro eskimák) a prvá jazda bola za nami.
Potom nasledovali dve jazdy na čas. Nastupovali sme pri parkovisku. Brehy zdobili rôznofarebné odpadky. A nielen tie. Tí, čo tam boli, vedia o čom je reč. Tí, čo tam neboli, tak to, o čom nevedia, nie je dôvod, prečo na Kysucu neísť budúci rok.
Pretekáme. Trasa je tá istá a predsa mám úplne iný pocit. Človek odkázaný sám na seba, na svoje chyby, na svoju vytrvalosť. Časy v cieli upozornili na veľké rozdiely medzi niektorými z nás. Ale keby neboli rozdiely, tak nie je športová motivácia. Takže je všetko v poriadku.
Po pretekoch si ideme ešte raz v pohodičke zísť celú trasu. Užívam si pocit, že je vedľa mňa niekto, na koho sa dá usmiať. Teším sa, že sme to všetci zvládli. Večer o ôsmej by som si zahrala ešte nejakú spoločenskú hru. O deviatej už mením názor, pomaly vliezam do spacáka a hrozne unavená sa pomaly oddávam spacej nálade. Zaslúžene.
Druhý deň nás čaká prekvapenie. V Kysuci sa voda zdvihla snáď o dvadsať metrov. Preháňam. Ale psychika ma zrádza a musím sa presviedčať, že naozaj chcem ísť do tej vody. Ešteže tu je Foto, ktorý v správnom momente zasiahne a potvrdí moju správnu predtuchu, že naozaj nemusím ísť cez tú dvojmetrovú vlnu, za ktorou je ten obrovský valec. Dívam sa z brehu, ako Eva prvá líže na zjazdovke prvý okraj vlny, vzápätí mizne a potom sa opäť ukáže. Celá. Hovorím si: „Keď budem veľká, budem ako ona.“ Ale viem, že cesta tam, je ešte veľmi dlhá. Veľmi, veľmi dlhá. Silu vody pocítil najmä Kubo, ktorý sa za valcom otočil. Smola sa naňho lepila aj neskôr, keď sa mu podarilo rozbiť loď o kameň skrývajúci sa pod hladinou. Ja a Jurko schádzame „vlnky“ bezpečnejšou cestou. Napriek tomu sú to také veľké a nečakane sa správajúce vlny, akými som v živote predtým nešla. V prvej meranej jazde sa okúpem na konci prvých vĺn. V druhej oveľa nižšie, keď už si naivne myslím, že som „za vodou“. Poučila som sa, za vodou nie som nikdy. Najmä nie na vode. Pri kúpaní sa ma napadne, že budú musieť na mňa zasa čakať a vyčítam si, prečo nie som pozornejšia a hlavne schopnejšia. Keď zídem dole, tak ma čakajú známe tváre, starajúce sa. Som rada, že som tu. S nimi.
No a nakoniec výsledky. Dozvedám sa, že sme tu mali desaťnásobných majstrov sveta. Fakt? Pre mňa sme hviezdy aj my, všetci, čo sme tam boli. Niektorí prekročili svoj vodácky tieň, niektorí pomohli iným svoj vodácky tieň prekročiť. Celková bilancia našej výpravy je päť medailových pozícií, sedem kúpaní a najmä spoločné KDV zážitky.
Teším sa na ďalšie zjazdy. Najbližšie v Dolnom Kubíne. Kto sa pridá? Musíme však dovtedy opraviť Kubovu loď…