Klub dunajských vodákov

S trochou neistoty sa prihlasujem na preteky Kayak a canoe cross Belá 2009 v kategórii K1 nad tri metre. Túto časť rieky a za takéhoto vodného stavu nemám v ruke a preto príjímam pozvanie kamarátov nevodákov sprevádzať ich pri raftingu na Belej počas predchádzajúceho preĺženého víkendu. Nadšený touto slovenskou perlou okamžite volám Tomášovi V. a dohadujeme predĺženie budúcotýždňovej akcie na tri dni pádlovania, namiesto len krátkeho preteku. Tomáš dostal za úlohu informovať aj Aninu (Annu B.), ktorá prejavila o pretek záujem vo všetkých podrobnostiach. V priebehu týždňa zisťujem vodné stavy, možnosti autobusovej dopravy popri Rajčianke a Revúcej, zabezpečujem ubytovanie v atc. Vavrišovo a počítam hodiny kedy zaberiem pádlom do kryštáľovej sviežej vody.
Trochu nerád, ale s pochopením prijímam Tomášovu požiadavku odísť na obed v piatok, keďže sa chce učiť na štátnice. Je piatok, pripravujem auto, naväzujem lode a odchádzam. V Rusovciach mi volá Anina a s bezradným vydeseným hlasom mi oznamuje na moju odpoveď, že som podľa dohovoreného času u nej presne, že nie je zbalená. Pred jej domom zastavujem o dve minuty dvanásť. Anina nakladá rôzne taštičky, vrecká, fľaštičky, hrnčeky, vedierka, ruksačiky, vankúšiky a dalšie potrebné veci. Po dvadsiatichdeviatich minútach balenia odchádzame s beznádejou, že o tri minúty budem načas u Tomáša. Tam sa nakladáme bez problémov a vyrážame. Anina je v šoku, že máme byť do nedeľe, lebo o tom jej Tomáš nepovedal a ona sa nepripravila a Tomáš je spokojný, lebo sa bude môcť učiť. Tak upúšťame od môjho návrhu najazdiť trať na Belej a ideme skúsiť šťastie na Revúcu. Cestou počúvam dobré rady nad zlato ako všetci chodia na Belú cez Čertovicu a ako je lepšie chodiť na Salzu, Soču a Schvarzu a ako rieky ako Dunajec a Belá za moc nestoja, o iných ani nehovoriac. V Liptovskej Osade si doprajem cesnačku a bryndzové halušky a ideme proti prúdu Revúcej. Splavná je však od Lipt. Osady, presne ako uvádza server www.rieky.sk. Navrhujem varianty ako to splaviť k Bielemu Potoku a po množstve výhovoriek a nezáujmu  smerujeme pozrieť si kanál v LM. Cestou som vyhlásil v aute výrok dňa, ale asi aj týžňa či roka. Anina sa odvolávala napríklad na pokročilý čas (17 hod.) a najviac zabodovala výhovorka: „A neni to už moc v chládku?“ Nebolo mi viac treba a prekračujúc najvyššiu povolenú rýchlosť ich beriem do LM nech len tú Revúcu už ani nevidím. Ja som im povedal, že mám kanál nafotený, že som im ho mohol poslať mailom, že by ušetrili kopec peňazí. V LM si trochu pozreli kanál a s Tomášom v aute sa nevieme opäť  dočkať Aniny. Prichádzame do Varišova sa ubytovať, ja beham po kempe a hľadám kompetentné osoby a moji parťáci si sedia akoby som sa tam chcel len pozrieť a ísť ďalej. Pomohla až otázka: „Vy sa nejdete ubytovať?“
Na druhý deň vyrážame ako prví po problematickom vstávaní niektorých mojich parťákov podľa propozícii na stretnutie ku Kokavskému mostu. Cestou pozrieme ženijný most a malú šlajsňu nad ním. Stačí to len omrknúť, Aninu však musíme volať po 35 minutovom čakaní. Na stretnutie prichádzame medzi poslednými. Preteky sú v celku fajn, je tu elita slovenského ródea a jazdcov divokých vôd sveta. Po komplikovanom vysvetľovaní, kobinovaní a dohadovaní vysádzam osadenstvo ešte s jedným pádlerom z Dunajčíka v Pribyline, aby na Aninine naliehanie splavili horný kamenistý úsek. Ja čakám pri Kokavskom moste, následne dopravujeme auto do L. Hrádku. Konečne opäť na vode, užívam si jazdu a väčšinou som v čele skupinky pádlujúc naplno. Hate na odporúčanie jedného domáceho znalca prenášam. Končíme a ja som viac a viac na nervy že ideme domov. Rôzne situácie a hlášky osadenstva už radšej pochovávam v mojej pamäti. Náladu vylepšuje mladý ródeista Mirino, ktorého berieme do BA. Ale dobre som si zajazdil, 644km, na cca 46 litrov Naturalu 95, 35 hodín prešlo – z toho dve hodiny a deväť minút na vode.
Je nedeľa ráno, pri Kokavskom moste vodáci nasadajú do kajakov. Cenné kubíky vody si šumia, valia sa, vytvárajú válce, vlnky a meandre, aby o niekoľko kilometrov napojili kalný Váh. Slnko svieti je príjemne teplo, ihličnatý les rozvoniava, vtáci trilkujú.Ja som oblečený v spotených špinavých teplákoch, v ruke držím lopatu –  kopem základ pre oporný múrik, ktorý som ešte v ten deň aj vybetónoval – vyše tristo kilometrov ďalej. Zbohom Belá moja.

This entry was posted on Streda, Máj 13th, 2009 at 23:17 and is filed under Ostatné. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.