Jaromír Nohavica – Pochod Marodů
Dnes je sobota. Rozhodli sme sa vyraziť za snehom na Pezinskú Babu a odtiaľ do, nevedno ešte kam. Minule sa jednalo len o falošný poplach. Aby všetci mali dostatok času si zapožičať vybavenie a čo je dôležitejšie aj sa kdesi za domom pošmýkať. Kto tak spravil, neľutoval a s nami dnes šiel. A ako to celé nakoniec dopadlo, keď pre Bratislavu po rokoch poriadne snehu napadlo.
Tak, no pravda je že ráno, býva ťažké a človek si vraví, že prečo sa vlastne hrkotať 37 km busom na Babu, keď za domom je snehu habadej. No áno, je to síce pravda, ale to čo je za domom, stihnete aj podvečer po práci, ale to čo je tých 37 km, tam treba vyraziť zrána. A užiť si to bezmála celý deň.
Ráno ešte padali na zem veľké vločky. Kontrola vybavenia? Bola rýchla. Spoľahli sme sa hlavne na zdravý úsudok zúčastnených. Nebudete veriť, no všetci mali čiapky, rukavice a dokonca aj bežky. S piesňou na perách, ktorá sa stala hymnou nášho dňa, sme vyrazili do stopy.
“Jsme slabí na těle, ale silní na duchu. Žijem vesele, juchuchuchuchu.”
Po červenej sa pochod marodov mohol začať.
Stopa bola pre klasiku ideálna. Sneh bol studený, sprvu sa na namazané časti bežiek lepil, ale aj to prešlo, keď sa nožom zoškrabal. A tak pokračujeme stále vpred. Tempo príjemné, nikam sa neženieme, rekordy nelámeme v dobrej nálade pokračujeme. Bez menších strát však žiaden výlet byť nemôže. Tak aj u nás bolo. Dohodli sme sa síce, že po stope po červenej, no nie vždy je stopa len jedna. A tak sa stane, že sa stopy rozdelia, no čo je dobré, že oni sa po chvíli aj spoja. A tak zase spolu dole a hore šinuli sme si to na Biely Kríž.
Čo to sme v nohách už mali a tak sme chvíľu pri pníku postáli. Na sucho, to by nešlo. Síce sa prístojaci páni čudovali… No aj my potrebujeme premazať a trochu zahriať. Potom nám to dolu len šmýkalo. Nohy ľahké ako pierko, leteli sme ponad potoky ponad studienky… Až tak, že jediný mužský člen našej výpravy sa nám v diaľke stratil, kdesi sa oddelil a viac sme ho nevideli. A vedzte, že nám tí muži dnes vôbec nechýbali.
Dolu od červeného kríža sme zmenili klasiku na korčuľovanie. Cesta bola posypaná novou vrstvou snehu s pevným podkladom. Ružová čiapka vyrazila nezadržateľne vpred a vzadu nám vial oranžový veľký šál. Nik nemeškal. Nik nečakal. A temer presne sme sa točili na konečnej Lesopraku s autobusom… a tak sme sa odviezli dolu na Patrónku, kde sme sa rozdelili do všetkých kútov Bratislavy. Toto bol náš výlet.
Máte dôvod, prečo neisť? Kľudne majte aj 1000, upravujte ďalej stopy J.L, K.M. H.R., T.P., O.Q., A.W. … ale budete len počúvať, ako ste sa mohli mať a na Babe v bielej stope si zabehať.