Málo je veru miest, ktoré sa môžu popýšiť tým, čo máme my v Bratislave – divokou vodou. Áno, vďaka vodnému dielu Gabčíkovo, vďaka rozdielom hladín Hrušovskej zdrže a starého koryta Dunaja, vďaka tomu, že maďarská časť vodného diela nebola vybudovaná, vďaka vynikajúcemu vodohospodárovi pánovi Binderovi …, sa v katastri mestskej časti Bratislavy – Čunova nachádza areál vodných športov, nazývaný „divoká voda“, alebo aj jednoducho „kanál“.
Dunajská voda na úrovni Hrušovskej zdrže vteká do prívodnej časti kanála, tečie cez jeho koryto pri dosiahnutí klasifikácie obtiažnosti WW 3-4 a vyteká opäť do nášho starého milovaného Dunaja. A práve miestu, kde silný prúd vody vyteká a naráža do stojatej vody a vytvára takzvané „vraťáky“ hovoríme medzi vodákmi „výpusť“. Je to miesto, kde sa pretekári vyjazdia po náročnej jazde kanálom, miesto, kde sa nováčikovia – budúci Hochschornerovci, Martikáni a Kaliské možno prvý krát stretnú s prúdiacou vodou, miesto, kde vodáci ako ja nenachádzajúci odvahu vrhnúť sa do dravých prúdov kanála trénujú výjazdy do prúdu, prejazdy, surfovanie na vlne, eskimácke obrat y – kto ho ovláda… no jednoducho miesto, kde rád chodím. Za nejaký ten rok, čo sa venujem kajaku, som tu strávil množstvo hodím, jazdili okolo mňa svetové slalomárske, rafterské a freestyleové esá, jazdili sme tu s našimi priateľmi z lodenice, z práce, jazdil som tu s Evou, Erikou, Jurkom, Martinom, jazdil som tu s Tomášom, jazdil som tu s množstvom neznámych ľudí ktorých som nikdy pred tým, ani potom už nevidel. Jazdil som tu, keď boli povodne a kanál bol zaliaty vodou, na Vianoce počas tuhých mrazov, ale aj v daždi a počas pekných dní ma tu osviežovali vlnky.
Dnes tomu tiež nebolo ináč. S Tomášom sme robili na výpusti prejazdy, výjazdy do prúdu, vjazdy do vraťáku. Pádlovali sme k ostrovom a späť, na perejky neďaleko elektrárne a opäť späť na výpusť. Trochu nám bolo ľúto tečúceho kanála, kde sa len raz za čas objavili dva rafty. Kubíky vody tiekli pre nikoho, vlastne skoro pre nikoho. My sme trochu využili ich potenciál na výpusti. Dve hodiny pádlovania nám padli dobre. Spokojní s tréningom sme začali naväzovať lode na auto zaparkované, ako tradične na voľnej ploche nad výpusťou. Keď som videl prichádzať k nám asi štyridsať ročného pána športovej postavy s dôkladne oholenými vlasami v luxusných bermudách, tak podľa jeho výrazu na tvári som vedel, nás nejde volať na plážový volejbal. Spoločnosť mu robila podstatne mladšia štíhla dáma v plavkách a slnečných okuliaroch. Spustil na nás niekoľko upozornení a oznámení, že sme na cudzom pozemku, že to čo tu robíme, tak za to sa tu platí –za parkovanie, vstup, vodu, za všetko. My sme argumentovali, že nikde nie je žiaden zákaz, nič nie je ohradené, označené, že nejazdíme na kanáli a že vlastne ani neviem kto je on. No on to bol ako nás nakoniec informoval sám pán konateľ (jednej z množstva spoločností v ktorých figuruje), tiež sme sa dozvedeli, že celé toto územie spravoval štát a keďže to spravovať nevedel, tak to dal do prenájmu a vypísal na to aj tender.
V duchu som si pomyslel, že sakra, že som sa nezapojil do toho tendra – mohol som ho vyhrať a mohol som tu dnes v značkových bermudách hrať plážový volejbal s čučoriedkami ja. Dal nám aj veľmi dobrú ponuku – vraj si môžeme dohodnúť cenu za jazdenie na výpusti za štyri Eurá za hodinu , alebo prípadne aj permanentku dohodnúť, lode už v hangároch nemôžu byť, pretože za tie si teraz niekto platí. Počas rozhovoru som pozeral na dodnes nefunkčný výťah na lode v pozadí, neudržiavaný koniec kanála, zatvorený bufet, zastaralé a neefektívne vonkajšie osvetlenie – všetko to ostro kontrastovalo s opraveným hotelom financovaným z eurofondov a naoko veľkolepo vybudovanými ihriskami plážového volejbalu a drevenými chatkami. Porozprával nám ako sa ho tak agresívne dovoľujeme pýtať kto je a že nás vôbec nezaujíma, či on je v zisku, alebo strate, keď musí platiť nájomné za pozemok na ktorom parkujem, či mu na tú stratu prispejem a že oplocovať to nebude, lebo to je drahé a ako by sa nám to páčilo, keby nám potom to oplotenie naúčtoval do členského.
Vodu vytekajúcu z kanála prirovnal k poslednej kotve na lyžiarskom vleku, za ktorú sa tiež vraj platí. Mne to skôr pripomína, ako keby som šiel po meste a mal platiť nájomcovi budovy, keď sa v lete schovám do tieňa, ktorý vrhá. Tak som si pomyslel – a toto mám za to, že kde všade komu pomáham, často krát aj bez toho aby o tom vedel, za to čo robím pre druhých dobre, nie pre to že za to niečo chcem, ale pre dobrú vec. Ale čoraz častejšie sa presviedčam, že väčšina ľudí si dobré veci nezaslúži. Pri odjazde už bola na vstupnej ceste osadená tabuľka (vidieť, že sú šikovní) zakazujúca takmer všetko. Veľa šťastia víťazovi tendra v ďalších podnikateľských aktivitách a hlavne vysoké zisky. A vodákom… …ale čo tam po vodákoch.
Tak pekne ideme domov, v tichosti premýšľame… … zase sme raz prišli o niečo…čo to bude nabudúce?