Tak sme sa teda vybrali. Krátko po deviatej hodine vyrazili 2. augusta 2008 od Karloveskej lodenice tri autá naložené známymi „sereďkami“ a jednou zjazdovou „prijonkou“. Posádku tejto karavány tvorili Laco, Kubo, Andrej, Miška s Julkou a Mišo s Ninou. Cieľom expedície bolo preskúmanie dolnej sústavy dunajských ramien v okolí Bodíkov. Kúsok od Bratislavy sa k nám pridalo ešte jedno expedičné vozidlo vybavené slalomovým kajakom.
Obec Bodíky kedysi ležiaca na ľavom brehu Dunaja je dnes akousi ostrovnou obcou, keďže má za chrbtom do výšky čňejúce hrádze sústavy vodných diel Gabčíkovo. Naše štvorkolesové tátoše sme zaparkovali v tamojšej rybárskej osade a hurá na vodu. Na vodu takmer kryštáľovo čistú, zohriatu od slnka. Trasa mala byť (a neskôr sa ukázalo že aj bola) nasledovná: Bačianske rameno, Gabčíkovské rameno a návrat cez Bodícke rameno.
Postupne sme sa začali vzďalovať z dosahu civilácie, posledné rybárske „hausboaty“ neodmysliteľne patriace k miestnemu koloritu, poslední chalupári oddychujúci, či pripravujúci sobotňajší obed. Kde tu na brehu rybári, labuťe s mláďatami, množstvo najmä vodného vtáctva… Pravá scenéria lužných lesov. Ramená sa tu kľukatia, vytvárajú početné ostrovy, močariny, aj tadiaľto kedysi dávno tiekol náš velikán Dunaj… Dnes sú jeho vody spútané protipovodňovými hrádzami, ramená rozdelené na úseky šlajsňami (šlajsňa = hať, prepusť.) Každá takáto šlajsňa znamená prúd vody, vraťáky, prípadne válce a nám milovníkom takýchto prírodných úkazov niekedy viac netreba. Ťažko sme sa odtrhávali na cestu ďalej. Na jednej takejto šlajsni sme stetli skupinku oddychujúcich vodných turistov. Chceli sme sa ich spýtať či ideme tadiaľto dobre na Viedeň, ale pri predstave, že touto otázkou možno spochybníme práve ich správny smer, sme radšej ostali iba pri pozdrave.
Slniečko nás oblizovalo svojimi ostrými lúčmi a my sme postupne menili farbu pokožky. Po krátkej zastávke na konci Bačianskeho ramena sme odbočili proti prúdu, smerom na Bodícke rameno. Voda je takmer všade rovnako čistá, výnimkou sú len niektoré ramená, so studenou a kalnejšou vodou – to dáva vedieť, že ich priamo napája neďaleký Dunaj. Cestou nám okrem neškodných Šidiel pripomínajúcich vrtuľníky (často tiež dvojvrtuľové) robili spoločnosť aj samičky Ovadíka obyčajného (Chrysops caecutiens), ktoré sa živia krvou ako uvádza odborná literatúra a čo sme sa aj na vlastnej koži presvedčili. Ale pravdu povediac vadili mi menej ako PET fľaše, ktoré sa kde tu pohojdávali na hladine. Myslím, že keď niekto zorganizuje rovnakú expedíciu o sto rokov, tak tie fľaše tam budú stále. Radšej preto prestávam myslieť na ekológiu a sústredím sa na pravidelné zábery.
Na vode sme už skoro päť hodín a síl pomaly ubúda. Slnko sa schovalo za akýsi závoj a od západu pribúdajúca oblačnosť zvestuje blížiacu sa búrku. Rameno sa zatáča mierne vľavo, po pravej strane sú dve odbočky. Do jednej vošiel oproti prichádzajúci motorový čln a my ideme za ním. Ešte pár záberov a sme späť v rybárskej osade, na mieste našeho štartu. Konečná – vystupovať. Naväzujeme lode a posedením v miestnej rybárskej „reštaurácii“ (v úvodzovkách, keďže tam nemajú palacinky) končíme akciu „Bodíky“ a príchod búrky. Čas strávený na vode – 5 hodín a 11 minút, z toho asi ½ hodiny bezpečnostná prestávka a pitný režim. Obtiažnosť ZW A-B. Také pohodové pádlovanie, oddychovka pre turistov, ale aj dobrý silový tréning pre pádlerov na kratších lodiach.
napísal Martin Nýdr