Bola to pomerne rýchlo zorganizovaná akcia. „Ideme na Vysokú?” Napísal som do mailu kamarátovi. „Poďme, ale skoro ráno!” znela odpoveď. Ešte sme dohodli zopár detailov a na druhý deň o 6:15 minút nasadol v Lozorne ku mne do auta, s čelovkou na hlave a batohom na chrbte juniorský reprezentant SR vo vodnom zjazde, horolezec, turista, cyklista a kto vie čo všeličo iné – Tomáš Havlík alias „Tomo”.
V obci Kuchyňa sme zaparkovali pred miestnym pohostinstvom, ktoré bolo v túto skorú rannú hodinu zatvorené a vybrali sme sa po modrej značke smerom na Vysokú. Ešte bola tma, iba na uliciach kde-tu sliepňali zastaralé svietidlá verejného osvetlenia. Cesta vyšla z obce, cez zasnežené pasienky a lúky. Začali sme naberať výšku a priamo úmerne sa začala zvyšovať aj výhrevnosť našich klimatexov. Vstupujeme do porastu mladých hrabov, rozvidnieva sa pomaly. Stromy sú ohryzené, početné množstvo stôp prezrádza množstvo zveri, ktoré tu v noci chodí ku krmelcom. Kúsok ďalej nachádzame dokonca zopár štetín z divokého prasiatka. Tomo všetko starostlivo zachytáva na svoj Canon. Obchádzame horáreň Vývrat a postupujeme mimo značkovanej trasy severným úpätím vrchu Prístodolok. V lese sa nám mihnú dve čriedy „vysokej”, no pre veľkú vzdialenosť môžeme len ťažko hádať či išlo o srnčiu, alebo jeleniu zver. Aj tu je množstvo stôp medzi ktorými spoľahlivo spoznávame hlavne zajačie. Zahajujeme opustenie vrstevnice a naberáme južný kurz – hore strmým husto hrabmi a bukmi zalesneným a skalami obsypaným svahom.
Po zhodení vrstvy oblečenia a za pomoci turistických paličiek sa pred nami vynára vrchol Prístodoloku v nadmorskej výške 591,1m. Vrchol je obrastený stromami a zo zeme trčí niekoľko skál, pripomínajúc chrbát pravekého jaštera. V severozápadnej časti je pekné miesto na prípadný bivak. Chvíľka našej nečinnosti má za následok nástup pocitu chladu, tak radšej zostupujeme a hrebeňom. Schádzame k turistickému chodníku. Ďalej ideme po modrej a oproti nám sa pomaly začína vynárať silueta nášho cieľa cesty so skalnými masívmi v popredí. Nasleduje prehliadka skalných masívov a po skonštatovaní „Môže byť” sa rozhodujeme zlaniť ich na spiatočnej ceste. V spodnej časti skaly je červenou farbou napísané číslo 48. Tu stretávame prvého turistu idúceho pravdepodobne z Vysokej od Zochovej chaty. Onedlho dosahujeme vrchol Vysokej s nadmorskou výškou 754,3m ako udáva mapa. Zápis ceruzkou do už vypísanej a zmrznutej vrcholovej knihy, fotografovanie pri kríži a prezliekanie robíme rýchlo – mrazivý vánok so snežením nám moc času nedáva. Ešte vypijeme čaj a zostupujeme späť ku skale s pracovným názvom „48″. Vybaľujeme výzbroj, založíme si „štand” a zopár krát vyskúšame techniku zlaňovania v zimnom kabáte.
Na lesnom prieseku vidíme ďalších turistov. Dorážame zásoby čaju a sušienok a kĺzavým pohybom za pomoci paličiek zostupujeme pomerne rýchlo do údolia. Napájame sa na trasu, ktorú sme ešte pred pár hodinami opustili, keď sme sa vydávali „severnou cestou” . O dvadsať minút vchádzame medzi prvé domy v Kuchyni a konštatujeme, že výstup sa podaril. Nečakalo nás na vrchole slnečné počasie ako by sme si predstavovali, ani východ slnka sme nestihli, ale bol to dobrý tréning phybu v horskom teréne a techniky zlaňovania. Ja to večer ešte zakončím hodinkou intenzívneho plávania na Pasienkoch. Tomo zase popoludním príjemne stráveným s jeho slečnou.
Tomáš Havlík a kol. 31.1.2009
neprešlo jazykovou úpravou
V zime to musi byt parada. Urcite vyskusame. Ja som bol s kamosmi tohto roku druhy krat na Vysokej. Vyrazili sme v piatok 23.10.09 o 4:30 z Bratislavy a 6:40 sa nam podarilo dosiahnut vrchol ,kde sme vyrusili stareho divocaka. Trocha si zakrochtal a pomalym krokom ustupil. Akurat sme stihli vychod slnka, ktore svietilo priblizne do 8:00. Potom sa zdvihol opar z prilahlych dolin a vrchol zahalila hmla.
Vyditelnost par metrov. Teplota bola 6 stupnov a dost fukalo, ale ked sme sa ukryli na zaveterne miesto pod skalamy hned bolo fajn. Dali sme si pohodove ranajky a caj.
Ranne vylety su dobre v tom, ze clovek zacne den najlepsie jak sa da a este ho ma cely pred sebou.