Na úvod by som rád oboznámil čitateľa s tým, že ja som Jurko, že píšem krátku verziu toho, čo sme zažili s Erikou a Martinom, že sme cestovali na vlastnú päsť a ostatní išli mikrobusom a Foto meškal, že sa im odlomil príves, až museli zasahovať hasiči, že si už nepamätám kedy sme odchádzali ale bolo to dosť skoro ráno v piatok, že sme viezli lode so sebou a že pri ich naväzovaní sme použili hokejku, čo bolo pre mňa celkom veľké prekvapenie, že cestou do Žiliny šiel s nami aj Peťo, že sme čo-to pojedli a chcelo sa nám všetkým spať …
… až sme dorazili do Žiliny, miesta našej prvej zastávky nad 5 minút, kde sme museli splniť dve veľmi dôležité úlohy. Prvou bolo zaviesť Peťa na vopred dohodnuté miesto. Táto úloha bola jednoduchá, nakoľko Peťo cestu na dohodnuté miesto poznal. Druhá bola o čosi náročnejšia, lebo miestnosť bola malá, ale výber jednej zo šiestich možných permutácii ukončil všetky obavy z hroziacej kolízie. Pred cestou dal každý ešte kus pečeného marcipánu, čo bolo pre mňa ešte väčšie prekvapenie ako hokejka na strešnom nosiči a mohli sme sa vydať ďalej.
Po krátkom zvážení, ktorou z ciest (cez Terchovú alebo cez Kraľovany) pokračovať a ešte kratšom rozhodnutí, už nič nestálo v ceste. Tak sme sa vybrali smer Prievidza, Poprad, neskôr iba Poprad, neskôr už ani Poprad nie. Výber tejto cesty asi netreba žiadnemu vodákovi vysvetľovať. Ostatní musia uveriť tomu, že človek zažíva zvláštne príjemné pocity pri pohľade na vlnky, ktoré zišiel. A tak po vzájomnom odmávaní si medzi Martinom, Margitou, Erikou, Besnou a Jurkom sa Xsarička vrátila k svojej priemernej rýchlosti. Stratu smeru Poprad sme si vôbec neuvedomili, keďže v tej istej chvíli sa objavili prvé vlnky Oravy, a teda sa mohla začať analýza trate. Erika a Jurko, našlahaný skúsenosťami z pred dvoch týždňov na Kysuci, ubezpečovali Martina, že tie vlnky, ktoré vidí nie sú až také strašné ale samým im pri tom nebolo všetko jedno. Po ozrejmení “ideálnej stopy“ sme sa presunuli na druhé strategické miesto na rieke, ľavotočivú zákrutu s veľkými vlnami, kde na jednej strane natláča na betónovú stenu brutálny prúd a na druhej číha krvilačný vraťák. Akože hrôza pomyslieť, že tam práve strihám zákrutu v zjazdovke, ale stále nič oproti tretiemu strategickému miestu na trati dôležitého zjazdu. Orava tu bola výrazne užšia a plytšia ako inde. Dokonca tu trčalo niekoľko kameňov a scénu z hororu dotváral železničný most. Naozaj prvé miesto, kde môže loď po prevrátení naplaviť na kameň, dokonca ju zlomiť. Obzerali sme toto miesto dlho, až kým si každý vykonštruoval vlastnú stopu prejazdu. Pri srdci hriala iba iskierka nadeje, že štartovať sa bude spod mosta. Odchádzali sme celkom vystrašený, nevediac, že miesto, na ktorom práve prebehli naše výskumy neleží na rieke Orave. Veľká vec sa ale stala. Odhalili sme tajomstvo Dierovej, tajomstvo veľkej diery v skale. Po vylezení niekoľkých metrov skaly bez istenia a vstúpení do diery sa nám odrazu vyjasnilo. Nezodpovedané otázky už nepotrebovali odpovede. Bolo nad slnko jasné, že toto tajomstvo nemôže byť vyzradené. Každý má možnosť prísť a pochopiť tajomstvo sám. Naplnení radosťou z veľkého objavu a nájdení cesty do kempu Tilia, sme definitívne vystúpili z auta.
Nesmiem zabudnúť spomenúť, že v kempe prebehla ďalšia vlna návštev malých miestností, že sme čakali na ostatných sledujúc slalomové jazdy šumienok až sme sa dočkali a s vychystaním sa prišiel moment prvého skutočného kontaktu s riekou Orava.
* V tomto momente Jurko stlačil pár klávesových skratiek, vyťukal jednu bližšie neuvedenú adresu, priložil prílohu, stlačil „send“ a text, ktorý ste doteraz čítali prišiel jednej šumienke, ktorá nám popíše zvyšok adrenalinového víkendu. Takže virtuálneho pera sa odteraz chytila Erika.*
Prvé stretnutie s Oravou bolo príjemné. Na vode celá naša zostava a na obzore vidno zasnežené kopce. Človek sa cíti ako v nejakom skoro gýčovom filme. Ale nie je to gýč, je to „iba” pekné. Zrazu sa do zvuku pokojne tečúcej vody priplietol nejaký zvláštny hlasný zvuk. V okamihu robíme všetci to isté, teda prirážame k brehu a vystupujeme z lodí. Sme v Istebnom, kde je okrem mosta nad Oravou aj zaujímavý „skok“. Braňo hovorí, že keď takto počuť rieku, tak robí určite niečo zaujímavé. A tak sme všetci spoločne aj s Fotom vyliezli na most a počúvali, ako to Eva s Braňom a zvyškom plánujú zísť. Katka krúti hlavou, že tam ju teda nik nedostane, Tomo sa teší, Kubo nemá pud sebazáchovy, Marťan tiež nie, Eva pozná správnu cestu a Braňo sa zasa odváži ísť hocikam. Jurko počúva a ani ho nenapadne, že o chvíľu spraví niečo, o čom sa mu ráno ani nesnívalo. Nakoniec všetci idú dole „skokom“ (okrem posádky Xsaričky). O pár minút neskôr sa chystajú na druhé prejazdy veľkou vlnou pri skoku a posádka Xsaričky zichádza z mosta preniesť lode o troška nižšie a bezpečne nastúpiť. To ale nikto neráta s tým, že pri brehu je Eva s Braňom, a že si spoločne robia zálusk na Jurka J. Ako to Jurko neskôr okomentoval, Eva by ho vedela presvedčiť aj na to, aby stúpil bosou nohou do horúcej pahreby. Jurko nasadol do svojej Sesie, s búšiacim srdcom urobil niekoľko záberov, ktorými sa odrazil od brehu. Už sa nedalo vrátiť, prúd ho nezadržateľne sunul smerom k veľkej vlne, špička sa vyšvihla do vzduchu, Jurko zapádloval na pravej strane a už je v bezpečí. Zato Martin s Erikou len nastupujú do lode. Foto kričí, že mám zabrať na pravej strane, ale ja dávam kontru na ľavej (ako vždy, nedá sa to liečiť?) a bezpečne prejdem malým valčekom. Ani nevidím, že môj „skoro jediný“ brat bezpečne neprešiel a okúpal to tam :). No čo, aspoň si odniesol zážitok do Benátok. A už ideme dole až k sútoku Oravy s Váhom. Cestou prechádzame aj miestami, kde sme si predtým naplánovali ideálnu stopu a minimálne ja sa presvedčujem, že tá moja ideálna nebola až taká ideálna. Dostávam hodiny, ale aspoň viem, čomu sa musím vyhnúť v sobotu na zjazdoch. O chvíľu sme dole, kde už nás čaká mikrobus a ležérne sa presúvame na šprinty.
Šprinty boli pre niekoho šprinty, pre niekoho ani nie. Ale stálo to zato, stáť na brehu a povzbudzovať tých svojich. Niektorí z nás zistili, že trafiť fotobunku nie je až taký problém. Niektorí iní, už nie z nás, zasa zistili, že pri šprintoch sa dá veľmi jednoducho okúpať.
A tak šprinty prešli, ideme ich niekam zajesť a nájsť miesto, kde budeme spať. Naložená Xsarička ide v stopách mikrobusu, Foto reže zákruty ako divý a snaží sa nám utiecť. Našťastie sú tu dediny, kde aj Foto zoberie rozum do hrste a dodržuje predpísanú rýchlosť. Neskôr večer sme v reštaurácii, ktorej meno si dnes už nik nepamätá. Tlačíme o sto duší mäso, hoci je Veľký Piatok. Ešte neskôr zisťujeme, že na našej chatke vidno z kúpeľne do kuchyne, a že pri sprchovaní sa dá pohodlne sadnúť na vecko. Niežeby sme niečo z toho realizovali, aby bolo jasné. Jurko zaspáva s presvedčením, že ešte pôjde dorobiť hygienu, ktorú nestihol, ale o pár minút spí, tak ho iba prikryjem dekou. A potom už neviem o svete ani ja. Ani neviem, kedy do izby prikvitol spaniachtivý Martin…
V sobotu je zjazdový deň. Pred oficiálnymi zjazdami si to ideme ešte raz zísť. Skúšame všelijaké somarinky, až kým Jurko neokúpe. Najväčšie zásluhy na jeho záchrane má hrdinka Katka. Nikto to nečakal, ale nakoniec to dopadlo tak, že z našej trojky som to neokúpala práve ja. Zato neskôr dole, ani neviem, čím som si to zaslúžila, ma schytí Braňo, Marťan a brat za nohy a pekne krásne ma zadkom „vložia“ do Váhu. Aké je ponaučenie? Keď sa neokúpeš sám, okúpu ťa iní. Takže vlastne vo Zvolene som sa zariadila na základe tohto ponaučenia.
Zjazd nakoniec prešiel. Ale ako povedal Kubo Beber, nabudúce by bolo fajn vedieť, kde je cieľ. Vraj mal ešte ušetrené sily na záverečný šprint, keď tu mu zrazu niekto z brehu píska. Teda fakt, človeka to tak naštve, keď nevie, kde má prestať pádlovať…
A to je asi všetko. Nakoniec zostáva podotknúť, že preteky na Orave boli ďalším dobrým vodáckym zážitkom, že počasie nám vyšlo krajšie ako na Žilinských zjazdoch, že cesta domov bola celkom príjemná, aj keď únavná, že sme radi, že do nášho zoznamu prejdených riek pribudla aj táto rieka, že sa tešíme na budúci rok a že sme zvedaví na to, kto k našej tohtoročnej zostave pribudne. Adeptov je dosť…